Čo ma naučilo šoférovanie

Autor: Lucia Drábiková | 27.1.2020 o 0:42 | (upravené 27.1.2020 o 17:20) Karma článku: 6,53 | Prečítané:  2337x

Vodičák som urobila ako 17-ročná. Trvalo 10 rokov, kým som začala jazdiť. Prvé pokusy s otcom ako spolujazdcom boli demotivujúce a odstrašujúce. Panicky som sa bála, robila samé chyby a neverila som, že raz budem jazdiť.

Čo vám evokuje slovo šoférovať? Mne sloboda, odvaha, radosť a pohyb. Niežeby som nerada chodila peši alebo na bicykli. Tento blog však chcem venovať autám. Na úvod azda toľko, že šoférovanie milujem a posledných 10 rokov jazdím denne. Možno aj preto som viacero svojich predvolebných videí nahrala v aute. O autách a šoférovaní sa mi celkom často aj sníva. Ale vždy to tak nebolo.  

 

Vodičák som urobila ako 17-ročná. Trvalo 10 rokov, kým som začala jazdiť. Prvé pokusy s otcom ako spolujazdcom boli demotivujúce a odstrašujúce. Panicky som sa bála, robila samé chyby a neverila som, že raz budem jazdiť. V roku 2005 som nastúpila do Slovenskej humanitnej rady do projektu pomoci žiadateľom o azyl a zrazu som zistila, že môj platonicky uvedený vodičák bude potrebný, lebo treba jazdiť do táborov a voziť tam humanitárnu pomoc. Totálna panika, ale hodenie do vody zafungovalo a po mesiaci som jazdila. V siedmom mesiaci očakávania mojej najstaršej dcéry som mala malý ťukes a odradil ma na niekoľko rokov. Nakoniec, keď sme bývali v Prahe a bola som na rodičovskej dovolenke s dvoma deťmi, bolo omnoho pohodlnejšie využívať MHD. Odkedy bývame v Piešťanoch, bola som nútená začať auto pravidelne používať. Hlavnými dôvodmi bola práca v Trnave, neskôr na charite v Seredi a občasné služobky do Bratislavy a Žiliny. Ale najviac výjazdov je kvôli logistike. Podobne, ako mnohí iní rodičia, fungujem ako taxikárka svojich detí, aj keď dvaja starší teenageri fungujú vo veľkej miere po vlastnej osi. Ešte najmenšia predškoláčka ma potrebuje. V Piešťanoch sme už  takmer desať rokov. Prvý rok som bola navyše takmer stále sama s deťmi,  s výnimkou víkendov. Trvalo osem mesiacov, kým si manžel našiel prácu na Slovensku. Aj teraz však jazdím autom najmä ja a denne. Spočiatku, od mája 2011, kedy som začala robiť hovorkyňu trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka a nezohnala som medzi Piešťanmi a Trnavou voľné miesta v škôlke pre dve deti, jazdila som denne takmer 100 km, lebo som deti ráno vozievala do Hubiny a odtiaľ šla do Trnavy. Odvtedy jazdím a nebojím sa. Zažila som všelijaké veci. Nespočetne veľa ráz som s našou prvou Felicou a našimi dvoma už zošrotovanými autíčkami - Daewom a Oplom riešila opravy všetkého možného druhu, zažila som odtrhnutý výfuk na diaľnici, ktorý za mnou iskril a ja som najskôr nechápala, prečo všetci trúbia. Okrem toho som raz zrazila som srnku s dvoma deťmi v aute a zrejme môj anjel strážny ma viedol v absolútnom pokoji, aby som nepohla volantom, pretože vletieť v šesťdesiatkilometrovej rýchlosti do priekopy nie je nič moc. Prejazdila som naprieč Bulharskom stovky kilometrov.

 

 

Jazdenie ma naučilo mať trpezlivosť so sebou i s druhými. a zachovať pokoj v rôznych situáciách. Možno aj preto, že nejazdím bežne po Bratislave ;), hoci sa jej nevyhnem. Naučilo ma dôverovať sebe a samostatnosti. Značne zlepšilo moje orientačné schopnosti a geografické znalosti. Vlialo do mňa odvahu a učí ma kreativite, keďže s parkovaním pozdĺžne a garážami sa stále nekamarátim. Naučilo ma rýchlym reflexom a flexibilite. Som operatívna a porástla aj moja odvaha. A teraz už nie je pre mňa šoférovanie stresom, ale je skvelým relaxom, najmä, ak som v aute sama, kedy si môžem utriediť myšlienky v hlave a počúvať hudbu. Tiež ponúka možnosti zaujímavých rozhovorov.

 

Predtým, než som nútene reštartla moje šoférske schopnosti a začala aktívne jazdiť, som neverila, že to bude možné. Že to práve ja dám. Mala som a mám okolo seba množstvo príkladov žien, ktoré to so šoférovaním vzdali pre vlastný alebo manželov strach... Nehovorím, že to pre mňa bolo ľahké, ale oplatí sa bojovať so sebou a postaviť sa strachu. Ten nikdy nie je dobrým radcom a častokrát nám zabráni realizovať naše sny. Aj vďaka prekonaniu tohto strachu som prekonala ďalšie a uverila, že to dám. Preto som veľmi vďačná za prácu, ktorú mám, možnosť stretávať sa s ľuďmi v politike, vzdelávaní, poradenstve, či v rámci projektov medzisektorovej spolupráce a povzbudzovať ich, aby sa nebáli ísť svojou cestou, aby sa postavili svojmu strachu a všetkým tým hlasom z minulosti, vlastným alebo výrokom ich rodičov a aby realizovali to, čo majú v srdci. Som presvedčená, že Slovensko veľmi potrebuje nádej a odvahu. A verím, že sa tá nádej naplní a dáme to. Záleží na každom hlase. Nedajme sa. Buďme odvážni a plní nádeje a nebuďme pasívni. Nedovoľme apatii, aby zničila našu krajinu a potenciál, ktorý máme my a naše deti. A ešte na záver: Mojou veľmi obľúbenou piesňou bol Nebezpečný náklad od Elánu (ktorý sa mi žiaľ posledným "akčným" klipom sprotivil)
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Nerozumiete? Ani my tomu, čo sa deje v parlamente

Parlament sa zmenil na cirkus.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Zodpovedná zmena Smeru: Odchod zo scény

Smer vypratal kulturáky a náhrada neprišla.


Už ste čítali?