reklama

Dokedy budeme skúšať odolnosť pracovníkov v sociálnej oblasti?

Ak stále brzdíme a pridávame plyn, opotrebovanie motora, bŕzd a a celého systému auta je rýchlejšie ako u auta idúceho konštantnou rýchlosťou po diaľnici. Fungovanie sociálneho systému mi pripomína takúto jazdu zapchatým mestom...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Náš sociálny systém nemá len kozmetické chybičky. V tomto blogu chcem poukázať na dva nedostatky, s ktorými sa bežne v praxi stretávam a ktoré sa mi zdajú dosť závažné. Jedna z nich nesie závažné dôsledky tak pre prijímateľov ako i pre poskytovateľov sociálnej pomoci. Je ňou projektovosť. Lektorka na workshope, ktorý som spoluorganizovala pár dní dozadu o mládeži, jasne pomenovala, že naša krajina je vnímaná ako projektová krajina. Projekty, ako sú startupy alebo pilotné projekty sú fajn. Množstvo podujatí, akcií, vzdelávacích, kultúrnych i športových z projektového charakteru profituje, grantové systémy samospráv i nadácií ponúkajú množstvo výziev na uskutočnenie projektov rôzneho druhu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na projektoch žiaľ funguje množstvo aktivít v sociálnej oblasti, ktoré by mali mať dlhodobý systematický charakter, pokiaľ chceme dosiahnuť želanú spoločenskú zmenu. Projektové riadenie sociálnej pomoci bezdomovcom, závislým, sociálne vylúčených skupinám, konkrétne napríklad v rómskych osadách spôsobuje, že táto práca, ktorá už svojou povahou je vysoko náročná, zaťažujúca a prinášajúca vyhorenie, práca, ktorá je dennodenná, mravenčia a zmeny prináša len veľmi pomaly alebo niekedy aj takmer nebadateľne, potrebuje sociálne istoty pre tých, ktorí ju vykonávajú. Nejde len o to, že práca je väčšinou platená mizerne, niekedy je potrebné si na vlastné náklady zháňať potrebné očkovania, mnohí sociálni pracovníci, ktoých poznám, jazdia na vlastných autách bez toho, že by im niekto preplácal pohonné hmoty a títo obetaví ľudia často pracujú od nevidím do nevidím, lebo ich ženie láska k ľuďom, ale okrem toho sú - podobne ako zdravotníci a učiitelia - nútení tráviť kopu času nad administratívou a tým nemyslím len potrebnú dokumentáciu klientov, ale neúnavný fundraising, ku ktorému je donútená asi každá neziskovka. Aj v štátnej sfére sa nám začalo projektovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pochopím začiatky, kedy sa skúšalo, čo bude fungovať a hľadali sa riešenia dlhodobo za socializmu skrývaných a neriešených problémov. Sme však 30 rokov po Nežnej revolúcii a s rómskymi osadami sme veľmi nepohli, Luník IX. nám neopeknel, hoci cez projekty pretieklo mnoho finančných injekcií. Starostlivosť o zdravotne postihnutých a dôchodcov je tiež na veľmi slabej úrovni. Ideály motivujúcich projektov pre bezdomovcov ako housing first, síce znejú fajn, ale všetko ide akosi pomaly. Mali sme už dávno mať nastavené dlhodobé fungovanie v rôznych oblastiach. Zatiaľ sa tak nestalo a stále projektujeme. Chcem však vzdať hold zástupu obetavých ľudí pomáhajúcich všetkým vylúčeným skupinám, bezdomovcom, rómskym osadám, závislým, deťom z detských domovov. Chcem vzdať hold všetkým, čo to nevzdali a pomáhajú. Človek z neziskovky je človek zlatého srdca, neúnavný a vytrénovaný každoročným zápasom o dotácie a granty. V neziskovom sektore pracujem takmer celý svoj profesionálny život, poznám mnoho takýchto ľudí a veľmi ich obdivujem. Som presvedčená, že by im mal štát podať pomocnú ruku omnoho viac, než je tomu teraz.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pokiaľ jazdíme na aute, je rozdiel, či jazdíme po preplnenom meste alebo po diaľnici. V prvom prípade stále brzdíme a pridávame plyn, dostaneme sa maximálne na tretí prevodový stupeň. Opotrebovanie motora, bŕzd a a celého systému je rýchlejšie ako u auta idúceho konštantnou rýchlosťou po diaľnici (nie v špičke z Trnavy do Bratislavy samozrejme). Aj spotreba benzínu je v meste väčšia. Fungovanie sociálnych pracovníkov v našom systéme mi pripomína práve jazdu mestom. Mnohí vyhoria a odídu do iných jobov, iní bojujú aj za cenu vlastné zdravia, súkromia, bez poriadneho finančného i spoločenského ohodnotenia. Som presvedčená, že sociálny pracovník zapálený pre svoju prácu a ešet aj s praxou je veľmi cenným kapitálom a mali by sme si ho chrániť, ofukovať a pestovať. Starať sa o jeho fyzické i duševné zdravie, ponúknuť mu sociálne istoty. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nastavme systém tak, aby tá sociálna pomoc, ktorá je tak veľmi potrebná - pri ZŤP, senioroch, sociálne vylúčených, bezdomovcoch, prepustených z výkonu trestu, osamelých matkých a podobne, bola jeho súčasťou. Ľudia poskytujúci pomoc takýmto osobám by mali mať pracovné úväzky s normálnym platom primeraným ich celoživotnému vzdelávaniu a spoločenskému prínosu na dobu neurčitú bez potreby neustáleho naháňania grantov. Potom môžeme očakávať, že sa veci pohnú. Pretože ak budeme stále brzdiť a nanovo štartovať, unavia sa oni aj klienti, stráca sa motivácia, ktrá je nevyhnutná tak pre pracovníkov v sociálnej oblasti ako aj pre klientov, ktorým chceme k zmene pomôcť. 

Ďalšia téma, ktorá ma páli kvôli jej nekoncepčnosti, sú "minineziskovky", založená maminami a tatinami detí so ZŤP, prípadne príbuznými vážne chorých ľudí. Cieľom takýchto neziskoviek je získať aký-taký príspevok prostredníctvom 2 parcent z dane. Úbohí rodičia a príbuzní, namiesto toho, aby sa im dostalo potrebnej pomoci, sa namáhavo samopreškoľujú nielen na špeciálnych pedagógov, logopédov a odborníkov na sociálne právo, ale ešte aj na účtovníkov a prosia svojich blízkych a okolie, aby mohli ako-tak zlepšiť život svojich milovaných. Čo je spoločným menovateľom oboch podľa mňa porúch sociálneho systému na Slovensku (nehovorím, že tých diagnóz sa nenájde viac), je nekoncepčnosť a strata hierarchie, kde na vrchu by mal byť občan a jeho dobro. Obzvlášť občan, ktorý si sám pomôcť nevie. Schopnosť systému posúdiť, kto pomoc skutočne potrebuje, je témou na samostatné články, na ktoré sú iste lepší odborníci, avšak je potrebné najmä tento systém zjednodušiť, stransparentniť. 

Som optimistka a sama vstupujem do týchto bojov na krajskej aj na národnej úrovni. Budem veľmi rada, ak sa podarí po voľbách zostaviť vláda, ktorá bude sociálne istoty nielen deklararovať, a prinesie jednorazové darčeky pod stromček, ale ich aj naplní. Najmä pre tch, ktorí sú skutočne odkázaní na pomoc a samozrejme pre tých, ktorí túto pomoc prinášajú prácou svojich rúk.

foto: Tomáš Hudcovič

Lucia Drábiková

Lucia Drábiková

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Volám sa Lucia Drábiková. Mám 42 rokov, som vydatá, mám tri deti. Žijeme v Piešťanoch. V parlamentných voľbách 2020 kandidujem do NRSR za OĽANO s číslom 28. V roku 2017 som bola zvolená za poslankyňu Trnavského samosprávneho kraja za okres Piešťany za OĽANO. Som psychologička, pracujem ako riaditeľka pobočky Centra pomoci pre rodinu v Piešťanoch, venujem sa prevencii, prednášam, robím poradenstvo, publikujem. Na VÚC sa zaoberám školstvom, som členkou komisií zdravotníctva a regionálneho rozvoja a cestovného ruchu, členkou školských rád stredných odborných škôl okresu Piešťany. Pôsobím ako krajská koordinátorka projektov Fóra života, som členkou Správnej rady Poradne Alexis. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu