Komunikácia je jedným z podstatných pilierov dobre fungujúceho manželstva. Bežne rozlišujeme verbálnu a neverbálnu komunikáciu. Poznáme viacero druhov komunikácie aj z hľadiska obsahu. Je tu komunikácia operatívna, kedy vlastne riešime, čo treba urobiť, vybaviť, referujeme si navzájom, čo sa udialo, kto volal, prípadne si oznamujeme nejaké nové informácie. Tento typ komunikácie je nevyhnutný, nemal by však byť tým jediným, ani tým dominantným.
Manželia však potrebujú aj diskusiu a zdieľanie, hovoriť o svojich názoroch, postrehoch, o tom, čo prežívajú, ako sa cítia, po čom túžia. Práve prostredníctvom zdieľania sme sa predsa počas obdobia chodenia bližšie spoznávali. Zdieľanie nám pomáha lepšie porozumieť tomu druhému, nahradiť domnienky skutočnou spätnou väzbou, rozumieť, čo trápi, hnevá či unavuje môjho najbližšieho človeka. Takým základom je možno dať mu po príchode domov priestor, prejaviť záujem, ako sa mal/a – ako bolo v práci? Spoločné posedenie pri večeri, vypočutie toho druhého, ale i rešpektovanie jeho potrieb, napr. ticha, chvíľky osamote, športu.
Komunikovať a zdieľať sa potrebujeme pravidelne. Byť spolu, mať čas, kedy sa môžeme rozprávať, je cennejšie ako uprataný dom! Podobne je dobré ohľadom investícií, trávenia voľného času či iných rozhodnutí si nájsť čas a v pokoji si prejsť rôzne alternatívy, plusy a mínusy. V manželstve je treba byť otvorený kompromisom, nie vždy sa dajú veci riešiť podľa našich predstáv a niekedy je dôležité vedieť ustúpiť. Denná komunikácia v manželstve začína už ráno, keď vstávame – pozdravom, bozkom a končí tiež večer napríklad bozkom a spoločnou modlitbou. Objatie, bozk, či krížik na čelo sú krásnymi znakmi našej blízkosti. I týmito rituálmi komunikujeme našu lásku, záujem a blízkosť
Niektoré formy komunikácie sú bežné, avšak pôsobia na vzťah zhubne. Patrí sem porovnávanie partnera či už s bývalými partnermi alebo s jeho rodičmi. Mali by sme sa takisto vyvarovať absolútnych vyjadrení typu – „ty vždy“, „ty nikdy“, zovšeobecňovanie a škatuľkovanie – „ty si neschopný“, obviňovania a určite posudzovanie motívov, pre ktoré niečo spravil alebo naopak nespravil – „si pohodlný“, „nič pre teba neznamenám“ a pod.. To je užitočné i pre naše uvažovanie o partnerovi – ak budem predpokladať, že niečo neurobí, dokážem sa naštvať už dopredu.
Problémy je treba vždy riešiť najmä s tým, koho sa týkajú. Určite sú situácie, kedy treba nestranný pohľad, avšak zaťahovanie rodiny alebo priateľov do našich manželských problémov môže byť nielen kontraproduktívne, môže poškodiť dôveru vo vzťahu medzi manželmi ale i medzi partnerom a rodinou či priateľmi. Nezabúdajme na to, že to, čo povieme, je náš pohľad na vec a partner to môže vidieť úplne inak. Navyše, vypovedané slovo už nemôžeme vziať späť.
Je lepšie formulovať vety spôsobom „ja cítim“, „mňa mrzí“, než „ty si“, „ty nechceš..“– napr.: „hnevá ma, že ten záchod stále tečie“ – ako – „ty si na to zase zabudol, to je s tebou vždy tak“. Je dobré nájsť spôsob, ako pomenovať problém vecne, je to umenie komunikovať naše potreby a želania stručne a jasne. Napr. opýtam sa: „zavolal si už opravára?“ Ak nie – bolo by dobré ho zavolať, urobíš to dnes? Ak nie, môžem to ja urobiť – ide o to, dosiahnuť cieľ, nie potopiť druhého a rozčuľovať sa z jeho lenivosti?/zábudlivosti?/prepracovanosti?
V prípade hádok je prejavom skutočnej sily a dobrej vôle požiadať o odpustenie a prijať odpustenie toho druhého ale mu aj vedieť odpustiť. Potreba mať posledné slovo a mať pravdu je zabijakom komunikácie.
Komunikovať sa učíme celý život, učíme sa počúvať toho druhého, ale i zrozumiteľne formulovať naše očakávania, túžby, želania. Mnohé zlozvyky v komunikácii sme si priniesli aj z našich rodín. Veľkým krokom k lepšej komunikácii je uvedomenie si toho, že na nej potrebujeme pracovať a to ideálne spoločne. Potrebujeme spolu hovoriť, byť v kontakte, utužovať vzájomný vzťah. Komunikácia je mostom medzi partnermi, i zrkadlom ich vzájomného vzťahu.
článok bol pôvodne publikovaný na http://zastolom.sk/, upravené.
