Zvládnem to!

Autor: Lucia Drábiková | 5.10.2016 o 14:16 | (upravené 5.10.2016 o 14:23) Karma článku: 3,83 | Prečítané:  605x

Štátnice som zvládla. Dostala som našťastie ľahké otázky. Dedo kúpele so mnou prežil. Každú noc som sa pri ňom strhávala zo spánku, lebo strašne chrápal a sem tam akoby prestal dýchať. Bála som sa, či dýcha, čo ak prestane. 

Priviezli mi dnes babku, po troch týždňoch, počas ktorých sme okrem iného boli na rodinnej dovolenke. Nezvyknem sa dopredu obávať, starostiť, ako zvládnem nejakú situáciu. Väčšinou ma to chytí, až keď som v akcii. Aj teraz. Počas dopĺňania zásob liekov, plienok a iných vecí do domácnosti s tromi deťmi zachvátenej virózou, kde nám práve priviezli imobilnú pacientku vyžadujúcu 24-hodinovú starostlivosť, ma prepadla panika. Náhle sa mi veľmi živo vynorila iná, podobná situácia.

Bolo to pred 14 rokmi v lete. Mala som dva týždne pred prvými štátnicami na psychológii. Našťastie sme mali dvojo štátnic, po dvoch predmetoch plus obhajoba, rozdelené do dvoch termínov. Najbližšie ma čakala všeobecná a vývinová psychológia a psychológia osobnosti. Všeobecky som sa obávala dosť, mnoho vecí mi proste nešlo naliať do hlavy, samé fakty, fakty a ja som sa dokázala naučiť a zapamätať si skôr súvislosti. Mená a dátumy mi do hlavy už vôbec nešli… 

Dedko bol dva roky po mozgovej porážke. Dokázal prejsť iba pár krokov s barlami, väčšinou presedel v kresle alebo sa presúval na vozíčku. Zistili mu Parkinsona, dlhšie upadal na mysli, jasnejšie obdobia sa striedali s prázdnom. Dostal poukaz na rehabilitáciu do Dudiniec. Na tri týždne. Prvé dva tam s ním bola moja mama, jeho dcéra. Babka už v tom čase nebola spôsobilá sa tam o neho plnohodnotne starať. Mamin brat sa z mne neznámych dôvodov do starostlivosti nezapájal. Rodinná rada teda rozhodla, že ten tretí týždeň sa o dedka v kúpeľoch postarám ja.

Mala som vtedy 25 rokov. Po svadbe kamarátky ma proste otec naložil do auta aj s materiálmi na štátnice a odviezol do Dudiniec. Dostala  som od mamy siahodlhú inštruktáž na papieri aj ústne. Ráno bolo dedka treba obliecť, osprchovať, sprevádzať na toaletu, potom vozíčkom presunúť na raňajky a sprevádzať na niekoľko procedúr denne. Bazén, masáž, vodoliečba, elektroliečba, cvičenia… Zachvátila ma panika, hrča v hrdle. Ako to zvládnem? Ako mám sprchovať, umývať vlastného dedka? Ako zvládnem ísť s ním do bazéna? Čo ak mi spadne…? Dala som to nakoniec. Prežili sme obaja.

Štátnice som zvládla. Dostala som našťastie ľahké otázky. Dedo kúpele so mnou prežil. Každú noc som sa pri ňom strhávala zo spánku, lebo strašne chrápal a sem tam akoby prestal dýchať. Bála som sa, či dýcha, čo ak prestane. Raz aj spadol a spoločne s niekým som ho na chodbe dvíhala. Živo si pamätám, ako som vozievala dedka na vozíčku, čakala na neho pri procedúrach a popri tom sa snažila naliať si niečo do hlavy. Papiere na štátnice som neustále nosila so sebou. Chodila som s ním na prechádzky do parku, sem tam sa mi podarilo odbehnúť do blízkeho kostola, ale nenechávala som ho dlhšie samého, lebo zvykol vymýšľať a mohol si ublížiť..

Po rokoch som bola na našich dlho nahnevaná. Že mi to urobili. Odignorovali moju potrebu venovať sa štátniciam. Mala som pocit, že zneužili moju neschopnosť postaviť sa na odpor a pocity záväzku. Koniec koncov, starí rodičia sa o mňa dosť starali, pomáhali mi i počas štúdia, tak sa patrilo, aby som aj ja niečo urobila…

Na druhej strane som rada, že som to zvládla. Dodalo mi to dôveru v seba. Myslím, že to bolo to nad moje sily, ale postupne tie sily narástli, keď som jednoducho musela odfungovať a zvládnuť všetky tie povinnosti. Aj tak, už samotné sprevádzanie dedka v kúpeľoch bolo veľmi náročné. V kombinácii s blížiacimi sa štátnicami nepredstaviteľné. Aj s odstupom času sa mi tá kombinácia zdá šialená.

Podobné to bolo pred dvoma rokmi, keď som sa rozhodla spolu s mojím manželom, že k sebe vezmeme moju babku, ktorá sa už nedokázala o seba postarať. Inak nemala kam ísť, jedine ak do nejakého zariadenia, čo sme jej nechceli urobiť. Naša najmenšia dcéra mal vtedy štyri mesiace. Bola to tvrdá škola v mnohých ohľadoch. Neľutujeme. Aj keď to častokrát bolo a je nad naše sily.

Skúsenosti ako sú tieto, mi pomáhajú veriť tomu, že zvládnem ďalšie výzvy. Strach je to, čo sa snaží ma presvedčiť o opaku. Ale osvedčilo sa mi pozerať mu do očí. Lebo ak človek uteká pred strachom, ten rastie. Ak sa mu pozriem do očí, zmenšuje sa.

Opakujem si: Zvládneš to, len poď dopredu! Nedaj sa, ak nevládzeš, aspoň sa plaz! Ja to viem, že to tak je. Nevzdávam sa, lebo viem, že to zvládnem. Verím tomu vďaka mojej viere a tiež vďaka nádeji, ktorú mi dodávajú mnohí anjeli strážni. Nielen tí duchovní. Aj dnes, keď na mňa padla panika, vnútri som počula: Lucia, neboj sa, pozri, aké krásne sú tie stromy, nedaj sa ubiť. Dvihni hlavu hore!

Nádhera meniacej sa prírody, západy, východy slnka, stromy, láska a priateľstvo, deti okolo mňa sú mi veľkou posilou. Nedám sa, zvládnem to! Tak ako vtedy a možno aj lepšie. Ktovie, ako sa na to dedo pozerá z neba.:) Keď bol ešte zdravý, vždy mi hovoril: “Pevná vôľa všetko zdolá!” Zdolá, ale nie sama, dopĺňam si teraz. Ktosi stojí pri mne. Zvládnem to aj teraz.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?