Babka a my

Autor: Lucia Drábiková | 6.8.2016 o 21:58 | Karma článku: 11,21 | Prečítané:  3048x

Babka je mi viac ako stará mama, vyrastala som u nej podstatnú čas detstva. Poznám ju lepšie, ako som poznala vlastnú mamu, tiež príbehy a postavy jej života. Mnohé som počula tisíckrát. Vojnová generácia. 

Pred šestnástimi rokmi prišla do jej života veľká rana. Dedko dostal mozgovú porážku. Babka bola totiž vyložene domáci typ a dedko bol ten, čo behal po obchodoch, všetko vybavoval  a chodil do práce. Tak to bolo dlhé roky.

Navzdory zlým prognózam prežil a žil ešte štyri roky. Dovtedy pracoval, hoci mal 73 rokov. Jedným šmahom sa z babky stala opatrovateľka a zo mňa gazdiná. Rozchodil porážku, naučil sa znovu hovoriť, ale dobehol ho Parkinson. Zomrel v marci 2005, pár mesiacov pred mojou svadbou. Ešte predtým prišiel ďalší úder osudu. Moja mama, jej jediná dcéra, (ešte má syna, ktorý žije dlhodobo v zahraničí) dostala rakovinu mozgu. Dožila sa narodenia mojej prvej dcéry, zomrela v máji 2006. Posledné mesiace ticho ležala.

Po svadbe sme s manželom bývali u babky štyri roky. Narodili sa nám vtedy dve deti. Asi aj vďaka našej maličkej dcére a neskôr synovi vybojovala boj s depresiou, avšak v jej vnútri zrejme už vtedy nepozorovane postupoval iný nepriateľ. Zabúdala jesť, upadala do hypoglykémií, viackrát sme ju našli v bezvedomí, na dispečingu záchranky nás už poznali. Potom sme sa museli presťahovať do Prahy. Naše snahy ešte predtým vymeniť byt za väčší, aby sme ju mohli doopatrovať, odmietala. Neskôr dlho odmietala akúkoľvek pomoc opatrovateľky, privolila iba na donášku stravy, čo fungovalo do roku 2014. 

Koncom toho roka sa situácia vyostrila. Boli sme telefonicky v kontakte. Chodievali sme za ňou aj my, viac však rodina žijúca v Bratislave. Bolo jasné, že nemôže byť sama, odmietala však naše ponuky presťahovať sa k nám do Piešťan. Po viac ako mesačnom pobyte na geriatrii, kedy bolo jasné, že ostávajú len dve možnosti: "starobinec" - ktorý nikdy nechcela - alebo ísť bývať k nám, súhlasila, že pôjde do Piešťan.

Je u nás rok a trištvrte a neľutujeme to rozhodnutie. Má tu svoje miesto, izbu, fotografie, obrazy, aj keď ich už vníma čoraz menej. Alzheimer postupuje. Babka v súčasnom stave potrebuje kŕmiť, umývať, prebaľovať, dostávať lieky, inzulín, niekedy absolvovať vyšetrenia. Pokiaľ bolo potrebné, strávila čas v nemocnici. Spočiatku dokázala prejsť pár krokov, sedávala v kresle. Posledný mesiac iba leží v posteli, občas sa zhovára s postavami svojho detstva. 

Som presvedčená, že robím to, čo mám robiť. A nemyslím si, že ma to ničí. Skôr mi to dalo a dáva príležitosť porásť v trpezlivosti, nájsť silu odpustiť, porozumela som niektorým udalostiam a súvislostiam. Na začiatku ešte bolo možné sa s babkou porozprávať a spomínala. Túžim jej poskytnúť možnosť odísť do neba dôstojne v kruhu blízkych ľudí, nakoľko sa to len bude dať. A poskytnúť jej všetko, čo potrebuje, aby sa cítila čo najlepšie napriek všetkým ťažkostiam, ktoré prežíva. Poskytnúť jej môžem len málo. Dotyk, pohladenie, pár slov, hoci stráca prehľad, kto som.

Som presvedčená, že pre starého, umierajúceho či chorého človeka je najlepšie doma alebo v starostlivosti blízkych ľudí. Nie vždy je vôľa. Nie vždy sa to žiaľ dá. Príčinou môžu byť peniaze, chýbajúci priestor, pracujúce deti či vnuci, ale aj zlé vzťahy v rodine... Vtedy je potrebné nájsť miesto, zariadenie, kde sa o človeka postarajú čo najlepšie. Pokiaľ je to však možné a je vôľa na oboch stranách, som za domácu starostlivosť. Na Slovensku je žiaľ, veľmi málo podporovaná a je často veľkou záťažou pre celú rodinu. Myslím teraz najmä ekonomickú stránku, ale aj množstvo vybavovačiek a nejasností v sociálnej pomoci, vybavovanie lekárskych potvrdení pri každej jednej žiadosti. Slabé informovanie o reálnych možnostiach pomoci.

Napriek tomu som do toho išla a chcem vysvetliť, ako to bolo možné. Vďaka tomu, že boli splnené tieto podmienky. 

1. je to slobodné rozhodnutie. My sme v tomto boli s manželom jednotní, podporoval a podporuje ma v starostlivosti o babičku, umožňuje mi načerpať sily, keď som unavená. Boli sme si vedomí náročnosti nášho rozhodnutia a obmedzení, ktoré nám prinesie.

2. babkin zdravotný stav to umožňoval. Priznávam, že by som ako matka troch detí nebola spôsobilá starať sa o človeka, ktorý by mi napríklad utekal z domu alebo nechával pustený varič a podobne, čo sa pri ľuďoch s Alzheimerom stáva. Tým, že babička bola a je imobilná,tieto starosti nemám.

3. využili sme všetky formy pomoci, ktoré boli dostupné. Mali sme opatrovateľky z mestského úradu, donášali nám stravu. Posledné mesiace sme tieto formy zrušili a vybavila som si príspevok na opatrovanie. 

4. máme izbu, kde sme babičku ubytovali, to sa nie vždy dá

5. v čase, keď sme ju k nám priviezli, mala najmladšia dcérka 4 mesiace, takže som bola doma a mohla som sa venovať i babke.

6. vysporiadali sme jej majetok podľa jej vôle ešte pre smrťou.

Je to stále ona, a je to iný človek. Stratená a skrytá. Nevieme, čo sa v nej deje, vnímam, že sa u nej sny, spomienky a skutočnosť dosť zlievajú, k čomu prispievajú aj zmysly postihnuté starnutím. Po skúsenostiach s dedkom a mamou, ktorých choroba tiež pred smrťou veľmi zmenila, som presvedčená, že keď odíde, znovu si ju po nejakom čase budem pamätať takú, akú som ju zažívala v detstve, keď ešte bola plná sily.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?